Spiritualita a jej miesto v živote dnešného človeka

Autor: Martina Mlynská

4.4.2021

Čo je to spiritualita? Má vôbec miesto v živote moderného človeka 21. storočia? A ak áno, ako sa k nej človek dostane?

Spiritualita býva definovaná ako vzťah k niečomu vyššiemu ako sme my sami. Alebo ako niečo, od čoho človek odvíja svoj zmysel a čo určuje spôsob, akým sa vzťahuje sám k sebe, k ostatným a k svetu. Zjednodušene by sa dalo povedať, že spiritualita je vzťah k duchovnu.

Na to, aby sme mohli vnímať tento vzťah k duchovnu ako podstatný, musíme bližšie preskúmať aké časti človek má. Ak totiž pripustíme, že nie sme ako kameň a teda naše bytie v sebe neskrýva len hmatateľné fyzické telo, a že tiež nie sme ani ako zviera a okrem duše máme ešte aj tretiu zložku nášho bytia a to ducha, potom sa naskytá otázka, po čom každá z týchto našich zložiek túži a kde do toho zapadá spiritualita.

 

Ak vnímame, že nie sme iba telesnou schránkou, ale máme aj dušu a ducha, potom sa naskytá otázka, po čom každá z týchto zložiek túži.

Jedným z dôvodov, pre ktorý veľká časť spoločnosti “rozvinutých” krajín dnes odložila spiritualitu bokom je, že naše fyzické telo nám dáva svoje potreby najavo pomerne zreteľne. Ak je človek naozaj hladný, smädný alebo unavený, dokáže to len ťažko ignorovať. Zároveň je na napĺňanie týchto telesných požiadaviek kladený veľký dôraz. Dokonca tak veľký, že ak si človek nedá pozor, ľahko uverí tomu, že zmyslom života je práve ich napĺňanie. Materialistická doba nás učí, že to, čo má viesť náš život je matéria. Že máme napĺňať všetky naše žiadostivosti vychádzajúce z telesnosti, ktoré nepredstavujú len základné potreby prežitia ľudského tela, ale aj emócie a vášne, ktoré nami lomcujú. A tak ľahko uveríme, že cez napĺňanie túžby viac vlastniť a viac si užívať, naplníme náš život a dosiahneme v ňom spokojnosť. A ak sme spokojnosť nedosiahli, alebo dosiahli len na krátko, znamená to len, že potrebujeme mať viac a užívať (si) viac.

Táto snaha však je len snahou o materialistickú nálepku na potreby častí nás, ktoré matéria nezaujíma, minimálne nie v zmysle mať a (vy)užiť. Lebo duša a duch netúžia túžbami tela. Po čom ale potom túžia?

Duch je tou najvyššou zložkou nás, v spojení s kozmom a svetom myšlienok, ktorá túži po poznaní a spojení s vyšším svetom. Túži po už spomínanom vzťahu s duchovnom.

Naša duša je potom prostredným článkom medzi naším hmateľným prejaveným fyzickým telom a neprejaveným duchom. Je tým, čo spája tieto póly ľudského bytia. Duša v sebe zahŕňa vedomie ako aj podvedomie a je schopná spracovávať impulzy z oboch pólov: z tela aj z myšlienok. Jej túžbou je túžba po spojení, ako aj túžba po rozpínaní, ktoré je možné práve skrz poznávanie myšlienkového sveta. Telesné impulzy majú duši slúžiť ako informácie, ale nemajú schopnosť rozšíriť ľudské vedomie a ich napĺňaním človek napĺňa len fyzické potreby, ktoré nemajú žiaden trvalý vplyv na dušu. Ten môžu mať iba duchovné impulzy, ktoré majú silu, skrz vytváranie si vzťahu, transformovať ľudskú dušu a prejaviť sa až na fyzickej rovine.

 

Snaha dosiahnuť spokojnosť cez napĺňanie túžby iac vlastniť a viac si užívať je len snahou o materialiatickú nálepku na potreby ducha a duše. 

Ako je teda zrejmé, vyššie zložky ľudského bytia, duša a duch túžia po spojení s niečím vyšším. Na Západe sa človek historicky vzťahoval k duchovnu najmä skrz kresťanskú spiritualitu, ktorú ale dnes mnoho ľudí odvrhlo a možno aj na základe toho, že vidíme ako často skĺzava do v chrámoch uzatvorenej praxe postavenej na rituáloch, ktorá od človeka nevyžaduje jeho skutočný vklad. Tým ale táto spiritualita prestáva byť živou a s touto stratou života stráca aj schopnosť dotknúť sa ľudskej duše a časom ju pretvoriť.

Iba živá spiritualita, taká, ktorú človek pokladá za dlhodobú cestu poznania môže človeka pretransformovať a naplniť ho zmyslom. Spiritualita by teda mala byť niečím, k čomu si človek buduje vzťah skrz poznávanie duchovných myšlienok. Na základe myslenia sa v duši rozvinú prislúchajúce pocity, ktoré však nie sú vášnivou emocionalitou vychádzajúcou z telesnosti, ale majú jemnocitný charakter a nemajú tendenciu opantať nás, ako napríklad hnev, ktorého pôvod sa nachádza v telesnosti a v nej sa aj prejavuje napr. zrýchleným tepom. Cez cítenia napokon po čase “túžba duše nalieha na človeka, aby vykonal dielo vo svete, keďže duša by sa rada podelila so svetom alebo s blížnymi o časť vnútornej, doposiaľ nadobudnutej pravdy a skutočnosti.”

Spiritualita nemôže ostať zaseknutá na úrovni ducha, ale dobre žitá sa časom musí prejaviť na živote človeka, na jeho vzťahoch, práci a v každom aspekte jeho bytia. Už starí mudrci jogy popisovali princíp “tat tvam así”, čo v doslovnom preklade znamená: “to si ty” a vyjavuje pravdu o tom, že človek je v skutočnosti v duši tým, čo spraví pre druhých alebo prinesie celku.

 

“Iba živá spiritualita, taká, ktorú človek pokladá za dlhodobú cestu poznania, môže človeka pretransformovať a naplniť ho zmyslom.”

Je však veľmi podstatné odkiaľ k tomu človek pristupuje. Mnoho dnešných rád nás totiž nabáda k veciam pristupovať “zdola nahor”. Keď si napríklad prečítame výskum o tzv. “modrých zónach”, miestach, kde sa ľudia dožívajú oveľa viac ako priemerný vek, môžeme si veľmi ľahko zaumieniť, že budeme opakovať rovnakých deväť zvykov, ktoré majú tieto miesta spoločné, medzi ktoré patrí aj nejaký druh spirituálnej praxe. A tak ju zaradíme medzi zoznam svojich denných alebo týždenných povinností. Ak by sme na to išli podľa tvrdenia “ak budeme robiť presne to, čo robia ľudia v modrých zónach, dožijeme sa dlhovekosti”, tak vychádzame z prejaveného (robenie toho, čo robia títo ľudia) k neprejavenému (nám zabezpečí dlhovekosť). Starí jogoví majstri ale tvrdia, že to funguje presne naopak: človek musí cez štúdium naplniť svoju dušu obsahom študovaného až sa ten nakoniec prejaví vo vôli a teda v jeho činoch. Iba človek, ktorý skutočne rozpozná pravdu, vie podľa nej viesť svoj život. Ten, ktorý pravdivosti prispôsobí iba svoje správanie, zmení iba prejavenú povrchovú stránku svojej osobnosti, pravdivosť sa ho však nedotkla na duševnej úrovni jeho bytia.

Spiritualita dneška by tiež mala byť prispôsobená dnešnému človeku. Nemala by to byť len aktivita na jedno ráno do týždňa alebo na predĺžený víkend v nejakom chráme. Spiritualita si nevyžaduje ani, aby sa človek stiahol zo sveta, pretože tým protirečí základným potrebám duševného života po kontakte a spojení. Spiritualita by mala mať priestor pretvoriť každý aspekt nášho bytia: ducha, dušu až do prejavených foriem. “Osobné nastavenie a pozícia jednotlivca v spoločenskom, sociálnom bytí sa napokon premení zvnútra z hlbšieho duševného naladenia života prostredníctvom myslenia a rozvíjania vhodných pocitov vznikajúcich z myslenia, ktoré sa integrujú do vonkajšej roviny života v primeraných formách.”

Ak teda chápeme spiritualitu ako spôsob akým sa človek vzťahuje k sebe, blížnym, svetu a kozmu a človeka ako bytosť, ktorá má okrem fyzického tela aj dušu a ducha, potom nemôžme poprieť potrebu spirituality aj v dnešnom modernom svete. Spiritualita by však mala byť skutočne živou cestou bádania duchovných myšlienok, ktoré sa časom majú možnosť prejaviť v každom aspekte ľudského života.

 

Obrázky použité v tomto článku sú od Nat Girsberger.

Ďalšie články: