O potrebe autentickej spirituality

Mgr. Matej Štepita – psychológ, učiteľ jogy, 14.3.2021

Žijeme ťažké časy. Ohrozené je naše zdravie, životy, aj naše živobytie. Naše vzťahy aj naša sloboda. Namiesto skutočnej morálky a spravodlivosti, ktorá vždy začína od seba, sa rozmáha moralizovanie druhých a ohýbanie práva tak, aby sme splnili znenie zákonov, ale popreli zmysel spravodlivosti. Bežný človek je veľmi zneistený, nevie, čomu veriť. Asi najmenej verí sám sebe, svojmu úsudku, pocitom a schopnostiam. Pre stabilnejšie a pokojnejšie státie v živote potrebujeme nájsť nejaký pevný bod v sebe. Základ, o ktorý sa budeme môcť oprieť. Na ktorom postavíme svoje životy. Ako jednotlivci, aj ako spoločnosť. Ale kde ten pevný bod nájsť?

Túto otázku si oddávna kladú všetci filozofi a spirituálni myslitelia Východu aj Západu. Nedala spávať Platónovi, Buddhovi, Konfuciovi ani Ježišovi Kristovi. Ako byť morálny a súčasne slobodný? Ako žiť tak, aby sme neubližovali druhým, ale ani sebe? Ako milovať blížneho svojho, ako seba samého? Čo pomôže človeku prestať sa báť smrti, a zároveň si vážiť život seba aj druhých? Čo je skutočná pravda o svete aj o človeku a ako sa dá spoznávať? Aký je zmysel nášho osobného aj univerzálneho bytia? Kto naozaj som?

Možno sa tieto otázky môžu na prvý pohľad zdať ako zbytočná nadstavba. Niečo, čomu sa budeme venovať len v krčmových debatách po šiestom pive a až potom, ako vyriešime dôležitejšie veci. Napríklad ako sa uživiť, zabezpečiť seba aj rodinu, aké darčeky kúpiť na Vianoce, kam pôjdeme na dovolenku a podobne. Ale pozrime sa na to trochu pozornejšie. Ktoré z týchto otázok sú naozaj pre život podstatnejšie?

 

 

Otázkou kde nájsť v živote pevný bod sa zoberali spirituálni myslitelia Východu aj Západu.

Na Slovensku sa väčšina obyvateľov hlási ku kresťanstvu. No keď príde na rad téma smrti, zrazu je tu prítomný obrovský strach. Ale prečo by sa skutočný kresťan mal báť smrti? Neučil Ježiš Kristus, že treba zbierať poklady v kráľovstve nebeskom, a že po smrti sa tam s ním stretneme? Treba sa toho stretnutia báť? Niečo asi s tým kresťanstvom nerobíme dobre. A v iných krajinách niečo nerobia dobre s islámom, buddhizmom, taoizmom, jogou atď. Inak by sme nemohli žiť v kultúre tak veľkého strachu zo smrti a lipnutia na živote naozaj za každú cenu. Myslím, že potrebujeme pestovať dôstojnejší vzťah k smrti a umieraniu. Všetky duchovné učenia hovoria o človeku ako večnej, duševno-duchovnej bytosti, ktorá smrťou nekončí, len mení stav svojho bytia. Chybu teda nevidím v tých učeniach, ale skôr v tom, aký vzťah si k nim väčšina ľudí vytvára.

Aby sa kresťanstvo (alebo akákoľvek iná duchovná cesta) stalo skutočným, nesmie to byť len čosi, čo prilepíme ku svojmu životu a vyčleníme tomu v nedeľu hodinku času. Takisto pri joge nestačí, keď z nej spravíme trendy životný štýl, začneme sa zdraviť namaste a nosiť legíny a jogamatky pod pazuchou. Akékoľvek spirituálne učenie dokáže človeka vyslobodzovať zo strachov a napĺňať jeho život zmyslom vtedy, keď sa dostane naozaj do jadra nášho bytia. Keď sa do hĺbky zaoberáme jeho filozofiou či myšlienkami. Vytvárame si k nemu postupne osobný a záväzný vzťah. A napokon keď sa naozaj úprimne a dennodenne usilujeme v duchu tohto učenia aj žiť. A to už je podstatne väčšia výzva, než zájsť (alebo dnes kliknúť) nedeľu do kostola či večer na hodinu jogy.

Som presvedčený o tom, že dnešná doba potrebuje ľudí, ktorý sa tejto výzvy nezľaknú. Tak, ako Ardžuna v Bhagavad Gíte, či Kristovi učeníci, vybojujú víťazne zápas sami so sebou. V Gíte hovorí učiteľ Krišna svojmu žiakovi Ardžunovi: “Keď spravodlivosť upadá, keď ctnosť je rozšlapaná na prach, tu vždy znovu sa rodím, plodiac sám seba, aby som znovu obnovil svoj kozmický poriadok.” Myslím že práve dnes potrebujeme ľudí, ktorí sa rozhodnú denne vpúšťat spiritualitu do svojho jadra a denne z nej vychádzať do všetkých svojich vzťahov, práce, skutkov. To je prvá podmienka pre to, aby spiritualita dokázala zvnútra uzdraviť jednotlivcov a skrze nich postupne aj spoločnosť. Takýto vnútorne silní a slobodní ľudia dokážu byť veľkou oporou aj pre svoje okolie a nasmerovať spoločenský vývoj zmysluplným smerom.

 

Na to, aby sa duchavná cesta stala naozaj živou, nesmie to byť len čosi, čo prilepíme k svojmu životu tak, že si napríklad z jogy spravíme trendy životný štýl. Spiritualita sa má naozaj dostať do jadra nášho bytia.

Druhá podmienka je taká, aby sa našli učitelia, ktorí budú autenticky a do hĺbky rozumieť človeku, svetu a duchovným silám. Pretože spiritualita, tak ako každé učenie, sa odohráva vždy vo vzťahu medzi učiteľom a žiakom. Učiteľ nemusí byť nutne vždy živý a prítomný. Človek si k duchovným silám môže vytvoriť úprimný a hlboký vzťah aj študovaním textov ľudí, ktorí sú dávno po smrti. Či už Biblia, Bhagavad Gítá, Platónove spisy alebo ďalšie diela môžu aj dnes poskytnúť človeku hlboký prameň, ak sa s nimi dlhodobo a úprimne zaoberá. Je však dôležité poznať aj súvislosti daného učenia, kultúrny kontext, obsah pojmov.1

Ak však človek nájde žijúceho spirituálneho učiteľa, ktorý prenikol k hlbokým pravdám a autenticky podľa nich žije, môže byť proces jeho učenia podstatne intenzívnejší a priamejší. Lenže my žijeme v takom zaujímavom spoločenskom nastavení. Dávnym učiteľom minulosti sme ochotní priznať, že spoznali tajomstvá ducha. Ak to niekto vyhlási dnes, a ponúka autentické učenie, ktoré nevychádza len z interpretácie starých textov (ktoré mimochodom napísali tiež “len” ľudia z mäsa a kostí, či už je reč o Biblii alebo iných zdrojoch), ale aj z vlastného poznania duchovných sfér, bude nám minimálne veľmi podozrivý. V lepšom prípade ho vysmejeme, a v horšom označíme za nebezpečného sektára. Ale prečo vlastne?

Logické to nie je. Pretože ak pripustíme, že v minulosti boli nejaké osoby schopné preniknúť k hlbšej múdrosti a zároveň schopnosti lásky, musí to byť možné aj dnes. Alebo by to mohla byť naozaj len výsada dávnych mysliteľov, ktorá je dnes už stratená? Takéto presvedčenie je jednou zo základných prekážok dopracovania sa k autentickej duchovnosti. 

,,Či už Biblia, Bhagavad Gítá, Platónove spisy alebo ďalšie diela môžu aj dnes poskytnúť človeku hlboký prameň, ak sa s nimi dlhodobo a úprimne zaoberá. Je však dôležité poznať aj súvislosti daného učenia, kultúrny kontext, obsah pojmov.”

Je tu aj ďalší podvedomý faktor, prečo sa tomu ľudská psychika bráni. Stretnutie s takýmto človekom v nás môže ľahko vyvolať určité výčitky, alebo dokonca pocity viny či nedostatočnosti. Ak totiž pripustíme, že on rozvinul tieto schopnosti, znamená to zároveň, že by som ich mohol rozvinúť aj ja. Múdry človek sa však rád učí od druhých, a to sa týka nielen svetských odborov ako matematika či cudzie jazyky, ale aj duchovnej oblasti. A tak ako v matematike, aj v oblasti spirituality je dvojnásobná radosť, môcť sa učiť priamo od živého učiteľa.

Stále však človeka obchádza určitý strach. Nebude to nejaké podozrivé? Určite existuje veľa lacnej ezoteriky a rôznych šarlatánov, ktorí chcú viac na celej veci zarobiť či získať popularitu, než naozaj dosiahli nejaké poznanie. A ak sa človek rozhodne pre duchovnú cestu, je jeho povinnosťou veľmi dobre si vyberať a preverovať svojich učiteľov na nej. Živých aj mŕtvych. O tom niet pochýb.

Je tu však ešte jedna prekážka, ktorá nám podvedome bráni brať spiritualitu a potrebu učiť sa v nej podobne samozrejme, ako iné disciplíny. Je to strach ukrytý v našom kolektívnom nevedomí, kolektívnej pamäti. My totiž hlboko v duši vieme, ako dopadli ľudia, ktorí napr. v stredoveku dosiahli nejaké nadprirodzené schopnosti a poznanie. Upálení na hranici ako bosorky. Alebo iní, ktorí sa snažili zreformovať cirkev, ako napr. Ján Hus. Podobne upálený, tentokrát sa “dôvod” nevolal bosorka, ale kacír. 

Historicky sa žiaľ v Európe cirkev stala z pôvodného spoločenstva ľudí, šíriacich učenie lásky, pravdy a slobody, mocensko – politickou inštitúciou, ktorá tomuto učeniu najviac prekáža. A všetkých, kto si ho dovolia vyučovať mimo jej radov, tvrdo prenasleduje. Iste, dnes už nemáme stredovek a ľudia nie sú upalovaní. Metódy sa zmenili, ale nepriateľ ostáva. Dnes je človek verný pravde radšej označený za nebezpečného sektára alebo konšpirátora. Cena za dosiahnutie hlbšieho poznania ostala vysoká. Dobrá správa je, že už tu nejde o život, ale “len” o verejnú povesť.

Myslím si však, že tá cena za to predsa stojí. Veď nie je to krásne, oslobodiť sa od toho, čo si ľudia o vás myslia, čo o vás píšu a hovoria? Janice Joplin spievala: “Freedom is just another word for nothing have to loose…” (Sloboda je len iné slovo pre stav, keď človek nemá čo stratiť…). A bez takejto slobody od sveta človek nemôže nadviazať ozajstný vzťah s duchovnými silami. “Do svojho vlastného prišiel, a jeho vlastní ho neprijali.” (Ján 1,11).

 

,Bez istej slobody od sveta nemôže človek nadviazať vzťah s duchovnými silami.

V niečom je to podobné milujúcemu rodičovi. Rodič ktorí má naozaj rád svoje dieťa, ho chce aj vychovať. A aby ho mohol vychovať poctivo, musí byť slobodný od toho, čo si o ňom jeho dieťa bude myslieť, či k nemu cítiť. Keď našej dcére zakážem ďalšie sladkosti, veľmi sa na mňa hnevá. Každý človek, ktorý chce dosiahnuť ozajstnú schopnosť lásky, potrebuje byť nezávislý od milovanej osoby. Nie že by k nej nemal mať vzťah, alebo nedbal na jej reakcie, ale musí mať slobodu konať aj proti jej vôli vtedy, keď to sám pokladá za správne. Nakoniec aj na príbehoch veľkých historických učiteľoch, či už je reč o Ježišovi Kristovi, Sokratovi alebo Buddhovi je zrejmé, že vo svojej dobe a spoločenskom prostredí boli výraznými rebelmi, ktorí boli tŕňom v oku vtedajším mocenským aj náboženským autoritám.

Východisko z núdze dnešnej doby vidím teda v tom, keď sa čo najviac ľudí rozhodne pre autentickú, slobodnú a samostatnú spirituálnu cestu, založenú na vzťahu s duchovným učiteľom. Jedným z takýchto súčasných učiteľov na Západe je Heinz Grill, ktorého dielo môžu slovenskí záujemcovia nájsť napríklad na jeho webe: heinz-grill.de/sk 

Spiritualita jediná dokáže spájať slobodu s láskou a morálnosťou, spravodlivosť s autentickosťou a rozum s citom. Podporiť jadro človeka a zároveň jeho vzťah s druhými aj s celkom. Naozaj duchovne založený človek bude žiť v láske prirodzene, nie preto, že by ho do toho niekto nútil, ale preto, že nedokáže inak. Takýto človek bude vnímať bolesť druhých ako svoju vlastnú a nebude schopný ju spôsobovať, ani sa jej pasívne prizerať. A keďže bolesti je dnes vo svete nadmieru, potrebujeme aj nadmieru súcitu a ľudí, schopných na túto bolesť tvorivo reagovať a začať tvoriť novú, ľudskejšiu a dôstojnejšiu spoločnosť, založenú na chápaní človeka ako duševno-duchovnej bytosti, nie ako výrobného prostriedku, ktorý sa má zaradiť do systému a zadovážiť si čo najviac zmyslových radostí.

 

1Inak sa môže veľmi ľahko stať, že človek myšlienky z týchto prameňov pochopí nesprávne, príliš povrchne alebo mylne a neprenikne až k ich hlbokej pravde. Môžeme to vidieť napríklad na tom, ako sa pojmy jogovej filozofie ako karma, čakra, srdcové centrum a ďalšie udomácnili aj v našom kultúrnom kontexte, no bez hlbšej znalosti toho, čo skutočne znamenajú. Bez reálneho poznania obsahu týchto pojmov si k nim nedokáže človek vytvoriť ani bližší vzťah a nemôžu ho ani inšpirovať k premene svojho bytia. Skôr sa naučí predstierať, že im rozumie a ostane tak na povrchu.

Ďalšie články: