Liek na krízu – prebrať plnú zodpovednosť sám za seba

 

Mgr. Matej Štepita – psychológ, učiteľ jógy, 06. 02. 2021

 

Na základe súčasnej situácie s koronavírusom na Slovensku, respektíve čísel, ktoré nám predkladajú, môže nepredpojatý človek prísť k jedinému logickému záveru: tvrdé ani mäkké lockdowny, rúška dnu či vonku, plošné testovania ani iné podobné globálne atómové zbrane naše zdravie nijako nechránia. Zato však spoľahlivo likvidujú naše duševné zdravie, vzdelanie detí a mladých, ekonomiku, demokraciu, osobné slobody, kultúru, vzťahy, sociálnu súdržnosť. Aj keď to naše (a ani svetové) politické, vedecké a mediálne “špičky” manažujúce túto krízu asi nebudú vedieť priznať – sebareflexia a schopnosť priznať omyl žiaľ nie je práve ich silná črta – je načase hľadať riešenia inde.

Napríklad si treba položiť otázku, od koho vôbec čakáme riešenie tejto krízy. Väčšine ľudí sa prijímané opatrenia nepáčia, pofrflú, ale potom si povzdychnú: “niečo vo vláde robiť musia”. A ja tu položím otázku, či je toto presvedčenie naozaj správne, alebo či práve ono celú situáciu nezhoršuje.

 

,, Je načase hľadať riešenia inde. “

 

 

Keď sa celá kríza v marci začala, robili sa často prieskumy, akú dôveru má vláda a odborníci z krízového štábu a či majú prijímať tvrdšie alebo mäkšie opatrenia. Dôvera vláde prudko stúpla (cca dvojnásobne!) a väčšina ľudí bola za prijímanie tvrdých opatrení. Zároveň náš premiér, ktorého sme zvolili pretože robil ostrú, a v mnohom aj potrebnú opozičnú politiku, je bohužiaľ osobnostne veľmi nezrelý človek so sklonmi k mesiášskemu komplexu[1]. On nás zachránil pred Ficom, zachráni nás aj pred hnusobou. Nech to stojí, čo to stojí. “Potom ma ukrižujte, ale tento svätý boj ešte vybojujem, aj proti všetkým!”

A teraz sa toto stretne. Na jednej strane očakávanie väčšiny, aby nás tí hore nejako zachránili pred touto hrôzou, čo sa na nás valí z Číny (a ktorú médiá patrične prifarbili nepatričným prirovnávaním k moru, španielskej chrípke či vojne, ktoré mali rádovo iné čísla smrtnosti) a na druhej strane ochota Igora Matoviča uveriť tomu, že on je predurčený na to, aby nás z tejto krízy víťazne vyviedol, ako kedysi Mojžiš Izraelitov. A ešte to bohužiaľ na jar vyzeralo tak, že sa mu to darí, čo ho v tomto blude ešte viac utvrdilo.

Náš premiér svojimi manipuláciami a mocenskou politikou zásadne poškodzuje demokraciu, duševné zdravie obyvateľstva, našu osobnostnú integritu a napokon aj imunitný systém, ktorý je s ňou spojený[2]. Podvedome to cíti, a tak za to stále obviňuje niekoho druhého. Najlepšia obrana je útok. Ale jedno mu treba uznať. Žije pod brutálnym tlakom ťarchy nadmernej zodpovednosti, ktorú na seba zobral. A ktorú mu väčšina obyvateľstva rada prenechá, a potom z bezpečia kritizuje. Vrátane jeho koaličných partnerov na čele s dobručkým Richardom Sulíkom, ktorý by sám bol za ľudskejšie a rozumnejšie riešenia, ale chudáčik čo má robiť, je obeť, musí vydržať, hlavne to nenechať opozícii. Postoj obete a postoj agresora sa ale psychologicky vzájomne dopĺňajú. Obeť je často ešte perfíkanejšia poloha, lebo získava súcit a sympatie okolia. To výborne vidno aj na pohybe preferencií spomínaných pánov. Poloha obete však úplne rovnako pomáha udržiavať násilie, ako pozícia agresora. Jedna bez druhej nemôže byť. A za násilie sú zodpovední obaja. Jeden potláča druhých, druhý seba. Ale aj hlavné kresťanské prikázanie hovorí: “Milovať budeš blížneho svojho, ako seba samého!”. Teda byť obeťou je rovnaký hriech, ako byť agresor.

[1] Presvedčenie človeka, že je predurčený na to, aby on sám zachránil svet.

[2] Súvislosť medzi vnútornou integritou človeka a jeho imunitným systémom do hĺbky vypracoval vo svojich viacerých článkoch autor Heinz Grill (heinz-grill.de/sk). Ja som ju zhrnul vo svojom článku o možnostiach jogy pre podporu imunity: jogapremena.sk/moznosti-jogy-pre-imunitu/

 

,,Byť obeťou je rovnaký hriech, ako byť agresor. “

 

 

 

Vrátim sa od politiky späť k otázke, čo môžeme robiť my všetci, respektíve každý z nás preto, aby sme sa dostali čo najdôstojnejšie a čo najzdravšie z tejto krízy von. Veľa komentátorov volá po lepších lídroch, ktorí by nás z nej vyviedli. Nechajme to odborníkom, nech to vyriešia oni. Vedcom. Lekárom. Alebo nájdime lepšieho politického lídra. Možno prezidentka? Bill Gates? A tak podobne.

Ale vráťme sa na začiatok. O čo tu ide? O ochranu zdravia nás všetkých a každého z nás. A kto má za ňu niesť zodpovednosť? Štát, vedci, lekári, epidemiológovia, farmaceuti, politici? Naozaj? Kto má najväčší vplyv na moje zdravie? Nie náhodou ja sám? A prečo teda má túto tému riešiť štát? Mne sa zdá, že to je nejaký prežitok z komunizmu. Štát sa postará. Lenže deje sa to podobne aj na Západe, česť švédskej výnimke. Keď prichádza ohrozenie, štát sa o mňa má postarať. Veď platím dane, dodržiavam zákony, som vzorný občan… Myslím, že toto je koronavírusu dosť jedno.

 

,,Kto má najväčší vplyv na moje zdravie? Nie náhodou ja sám?”

 

 

Som presvedčený, že celá situácia by sa vyvíjala sto krát lepšie, keby si každý povedal asi toto: “Ok, prišlo nejaké nové ohrozenie. Som dospelý človek, tak si spravím vlastný názor na to, aké je to ohrozenie veľké, a ako sa dá proti nemu brániť. A popritom nejako dôstojne žiť ďalej, čo tiež treba. Pozriem a vypočujem si vyjadrenia rôznych odborníkov z rôznych oblastí (lebo zdravie nie je výlučne doména epidemiológie a štatistiky) a sám si ich nejako vyhodnotím. Potom ich spojím s poznaním vlastného zdravotného stavu, ktoré mám podstatne lepšie, než náš premiér či pán Mikas. A začnem sa podľa svojho vlastného záveru správať. Postupne si ho upravujem aj na základe nových poznatkov a skúseností. Pri kontakte s druhým človekom sa najprv ohľaduplne spýtam, ako sa chráni on, a primerane tomu nájdeme nejaký model spoločného bytia.”

“To je utópia, nemôžeme predsa veriť ľuďom, uveria všelijakým hoaxom a potom nám to tu budú rozširovať!” Už počujem kritikov. Lenže milí kritici, demokracia z podstaty veci vychádza z dôvery v to, že ľudia sú samostatne mysliace bytosti a dokážu sa rozhodovať rozumne. A aj potrebuje takýchto ľudí. Ak povieme A, že v kríze nemôžeme veriť ľuďom, hovoríme tým aj B, že chceme totalitu. Stačí pocit akéhokoľvek ohrozenia, a chceme sa spoľahnúť na nejakú silnú a múdru autoritu, ktorá to vyrieši za nás. Ale čo keď sa autorita zmýli? Aspoň nebudeme my zodpovední, budeme mať na koho to zvaliť. Vymeníme ju za inú autoritu. Vidíte aj v tomto jemnejšom garde role agresora a obete?

Moja odpoveď tejto kritike je nasledovná:

1. Bez rizika nie je možné udržať demokraciu a slobodu. Sloboda vždy prináša aj možnosť sa mýliť, ale táto možnosť tiež bytostne patrí k vývoju jednotlivca aj ľudstva. Naši predkovia za slobodu zomierali, tak si ich obete chcem vážiť a nevzdať ju pri prvom ohrození. Akú mieru totality by sme akceptovali, keby prišla medicínsky závažnejšia epidémia? Napríklad prvé Československo ešte len tvorilo demokraciu počas epidémie španielskej chrípky, a ustáli to.

2. Nie, na Slovensku je len minimum psychopatov[3], ktorým je jedno, či ohrozia zdravie alebo životy druhých. Sme veľmi ohľaduplný národ. Bohužiaľ je táto naša ohľaduplnosť a ochota ísť na svoj úkor taká veľká, že prináša podstatne viac škody, ako osohu. Pretože je hruba zneužívaná. Lebo nestačí len chcieť byť ohľaduplný a dobrý, treba aj rozumieť celej situácii a tomu, čo je kedy správne. Máme ako národ historicky veľmi blízko k roli obete, nie agresora. Takže ostávam presvedčený o tom, že nechať riešenie tejto situácie na jednotlivcov je to najmúdrejšie, čo sa s ňou urobiť dá. A každé mocenské riešenie ju zhoršuje. Predsa nikto nebude nútiť opatrných ľudí, aby sa socializovali. Úplne by stačilo, keby sme to umožnili tým, čo to chcú risknúť.

 

[3] A žiaľ štatisticky ich je podstatne viac práve vo vedúcich pozíciách, pretože psychopat “vďaka” absencii empatie podstatne ľahšie zvláda záťaž a dokáže presadiť riešenia, ktoré môžu druhým uškodiť.

 

,, Nestačí len chcieť byť ohľaduplný a dobrý, treba aj rozumieť celej situácii a tomu, čo je kedy správne. “

 

V téme zdravia je prenos zodpovednosti už naozaj evergreen. “Pán doktor, tak čo spravíte s tým mojim tlakom?” A pán doktor prijme hru a predpíše lieky. Darmo máme tisícky výskumov, ako životný štýl, strava, psychika a ďalšie faktory vplývajú na tlak viac, než lieky. Liek je pohodlnejší. Aj pre pacienta, aj pre lekára. Pán minister práce, čo spravíte s mojim zamestnaním a platom? Pán epidemiológ, ako zastavíte epidémiu? Lenže chudák epidemiológ nie je odborníkom na duševné zdravie, ekonomiku, sociálne vzťahy, iné ochorenia. Znižuje možnosti prenosu koronavírusu. Bodka. To je jeho úloha. Lenže keď to je jediné kritérium riadenia spoločnosti, tak je z toho katastrofa, ktorú sledujeme a žijeme.

Myslím si, že toto banálne a zdanlivo neškodné zbavovanie sa zodpovednosti za seba a svoje zdravie je jadrom našej krízy. Spomínaný autor venujúci sa celostným súvislostiam zdravia Heinz Grill dokonca tvrdí, že duchovnou príčinou ochorenia na koronavírus je strata vlastnej integrity, z ktorej pramení oslabenie imunitného systému. Lebo v kontakte s novou mutáciou koronavírusu sme už boli na 100 % všetci, ale kľúčové je, ako na to zareagoval náš imunitný systém. Liekom tým pádom nie je nič iné, ako znovu nadobudnúť svoju vnútornú celistvosť[4].

[4] “K vyliečeniu vírusového ochorenia sa musí udiať rozhodné logické posilnenie myslenia a tvorenia si vlastného úsudku, pretože to je jediný spôsob, akým človek znovu dosiahne svoju integritu a privedie svoj imunitný systém na stupeň istej kompetencie.” H. Grill: https://heinz-grill.de/sk/infekcie-2021-alternativa/

 

 

,, Zdanlivo neškodné zbavovanie sa zodpovednosti za seba a svoje zdravie je jadrom našej krízy. “

 

A toto sa môže udiať jedine tak, že preberieme zodpovednosť sami za seba a nebudeme pasívne čakať na zázrak vo forme nových opatrení, očkovania či čohokoľvek iného. Vypočujeme si rôzne pohľady, rôzne informácie, a nejako sa v nich pokúsime zorientovať. A v kontakte s druhým človekom rozvinieme schopnosť empatického dialógu, na základe ktorého sa dohodneme na vzájomnom kontakte. Žurnalisti by tomu mohli napomôcť, keby nechávali demokratickejší priestor rôznym pohľadom na toto ochorenie a jeho súvislosti. Politici, keby to celé nechali viac na ľudí a decentralizovali. Nech si napríklad každá škola a každá nemocnica sama určuje podmienky, demokraticky, zdola, dohodu. A ľudia tým, keby túto zodpovednosť dokázali ustáť. Lebo byť za seba naplno zodpovedný a prijať aj dôsledky nie je vôbec ľahké. Oveľa jednoduchšie je dodržiavať nejaké “zhora dané” pravidlá a frflať na ne. Ale čo keď sa pravidlá a zákony hrubo mýlia? Kto bude zodpovedný potom? Spýtajte sa odsúdených v Norimberských procesoch…

 

,,  Byť za seba naplno zodpovedný a prijať aj dôsledky nie je vôbec ľahké. Oveľa jednoduchšie je dodržiavať nejaké “zhora dané” pravidlá a frflať na ne. “

 

Postoj samostatnosti, dospelosti a prebratia skutočnej plnej zodpovednosti za seba aj voči svojim blížnym nám najlepšie pomôže udržať si nielen telesné, ale aj spoločenské, duševné a duchovné[5] zdravie.

Napokon dovoľte malý úlet mojej fantázii. Predstavujem si takýto rozhovor občana Slovenska s našim premiérom:

Občan: “Pán Matovič, nebojte sa. My to nejako s tou hnusobou zvládneme. Máme dobrú imunitu, schopných lekárov, sestry, múdrych ľudí, zodpovedných, ohľaduplných, schopných navzájom si pomôcť. Nechajte to na nás, rozviažte nám ruky, my si poradíme a vy sa pokojne môžete venovať tomu, aby ste nám vytvorili čo najlepšie podmienky pre život, čo je napokon vaša jediná úloha.”

Igor Matovič (trošku zľaknuto): “Naozaj? Uf, to mi beriete velký balvan zo srdca. Naozaj vás nemusím ja zachránit pred hnusobou? Pravdu povediac, najprv som v tom videl svoju misiu, ale už ma to začína unavovat. A ešte tá nevdačnost.”

Občan: “Veď práve, máte to ťažké… Ale naozaj Igor, žiadne strachy, my si už dáko poradíme.”

Igor Matovič: “Hmm, no viete, je to zvláštny pocit… Aj mi odlahlo, ale cítim aj takú nostalgiu, už som si na tú hnusobu nejako zvykol, s čím budem bojovat teraz?”

Občan: “Pokojne sa vráťte k tomu, čo viete najlepšie, k boju s Ficom, Pellegrinim či korupciou. Alebo keby sa už ozaj minuli všetci vonkajší nepriatelia, tak by tu bola ešte jedna možnosť, pravda v politike trochu neobvyklá… Viete, niekde som čítal, tuším to bolo v Biblii, ktorú vy ako odvážny krestan iste dobre poznáte, niečo o vyberaní vlastného brvna, než vyberiem smietku blížnemu svojmu…”

[5] Nie náhodou je jadrom všetkých veľkých duchovných učení nielen súcit k druhým, ale aj sloboda jednotlivca, sebaurčenie a sebazodpovednosť. V joge je to napríklad základná schopnosť spojená so srdcovým centrom – miestom, kde sa prvý krát prejavuje duch v človeku. Ježiš Kristus našiel v sebe odvahu postaviť sa svetským aj náboženským autoritám danej doby, Buddha odišiel zo svojej role vladára,…

 

 

Ďalšie články:

Ďalšie články: