Vízia krajšej, celostnejšej spoločnosti

 

Mgr. Matej Štepita – psychológ, učiteľ jógy, 10. 10. 2020

 

V predchádzajúcom článku som podrobnejšie popísal, že zmysel súčasnej krízy vidím v tom, že ľudstvo vytesňuje zo svojho života oblasti ľudskej duše a ducha. Teoreticky sa občas spomenú, ale pri praktických krokoch v akejkoľvek oblasti spoločenského života, či už zdravotníctva, školstva, pracovných vzťahov, architektúry, výživy či politiky nedostávajú žiadne reálne miesto.

Rád by som na tento stav osobne zareagoval. Myslím si, že je najvyšší čas začať v tejto kríze tvoriť novú spoločnosť, založenú na celostnom pochopení človeka aj sveta. Pojmom celostný myslím to, že človek má ducha, dušu, životné sily aj fyzické telo. A že všetky tieto zložky treba zohľadniť v tom, ako žijeme, individuálne aj spoločensky. Novú spoločnosť tak nevytvoríme nejakou politickou či legislatívnou zmenou, ale zdola, vnútornou premenou jednotlivcov, ktorý následne dokážu pôsobiť doslova ozdravne aj na svoje okolie. Túto víziu zároveň myslím ako ponuku na spoluprácu pre každého, koho osloví.

Popíšem tu bližšie, ako rozumiem jednotlivým častiam ľudskej bytosti. Vychádzam pritom z učenia spirituálnych učiteľov súčasnosti, najmä Heinza Grilla a tiež Rudolfa Steinera. Ďalej z mnohých ďalších prameňov venujúcich sa ľudskej duši a duchu ako sú Biblia, Bhagavad Gítá, učenie jógy a tiež zo slovenských ľudových rozprávok, zozbieraných P. Dobšinským. Inšpirovali ma aj diela psychológov E. Fromma a V. Frankla a sofiológa E. Páleša. Napokom samozrejme čerpám aj z vlastných úvah, poznania, skúseností s ľuďmi a z vlastného poznávania skrytých rovín života.

 

,, Je najvyšší čas začať v tejto kríze tvoriť novú spoločnosť, založenú na celostnom pochopení človeka aj sveta. “

 

 

Fyzické telo

Fyzické telo a jeho potreby máme v dnešnej dobe najlepšie zmapované, preto o ňom netreba priveľmi písať. Dôležité je, akú úlohu má v celej bytosti človeka. Fyzické telo je nástroj, vďaka ktorému môžu naše vyššie časti (duša a duch) niečo reálne vykonať a tiež sa niečomu naučiť v tomto svete. O nástroj sa treba dobre starať, aby jeho prostredníctvom umelec mohol tvoriť niečo pekné. Žiadneho umelca však nenapadne stotožniť sa so svojim nástrojom, ani vidieť zmysel života v uspokojení potrieb svojho nástroja. Aby vzniklo pekné umelecké dielo života, musia vyššie časti človeka viesť jeho telo, nie naopak.

Telo potrebuje primerané výzvy a konfrontáciu, aby dokázalo byť vhodným nástrojom na uskutočňovanie našich osobných cieľov. Môžeme povedať, že telo je vždy výsledkom minulých procesov, je prejavom minulosti. Či už dedičnosti, alebo aj môjho doterajšieho myslenia, cítenia a konania. Ak mám napríklad zdravo fungujúce telo, pravdepodobne je to preto, že mám dobré dedičné vlohy a ďalej preto, že sa dostatočne hýbem, zdravo stravujem, a snažím sa aktívne rozvíjať aj svoje vyššie, duševno-duchovné potreby. Z pohľadu vývoja teda treba telo vnímať ako posledný článok, výsledok, nie ako začiatok. Podobne je to aj s hmotnými podmienkami spoločenského života.

Napokon môžeme povedať, že telo sa dá chápať aj ako určitý obraz, odtlačok našich vyšších častí. Starý človek má napríklad v tvári vpísaný charakter. Držanie tela tiež všeličo prezrádza. Rovnako je možné študovať anatómiu a fyziológiu tela a naučiť sa nachádzať jemnejšie súvislosti medzi tým, ako funguje naše telo a ako naše vedomie. Napríklad vnútorne ušľachtilý človek s peknými postojmi k svetu pôsobí aj telesne určitou jemnou, nevtieravou formou krásy.

 

,,Aby vzniklo pekné umelecké dielo života, musia vyššie časti človeka viesť jeho telo, nie naopak. “

 

 

 

Životné sily / éterické telo

Telo samotné ešte nezaručuje život. Telo má aj mŕtvy človek. Život je jemnejší proces, ktorý fyzické telo oživuje a udržiava celistvé a funkčné. Súvisí so zdravím a so životnými energiami. Jogíni ich označujú pojmom prána, hovoria že človek má pránické telo. R. Steiner to zasa nazýva pojmom éterické telo (teda telo životných síl). Éterické telo riadi procesy udržiavajúce život ako sú krvný a lymfatický obeh, metabolizmus, dýchanie a podobne. Veľmi úzko je spojené so všetkými formami pohybu. Čiže s telesným pohybom, ale aj s pohybmi citov, myšlienok a prianí, ktoré človek pestuje a rozvíja.

V tzv. éterickom tele má človek uložené svoje zvyky a tiež aj pamäť. Priaznivo naň vplýva rytmus, pravidelnosť, schopnosť koncentrácie, ale aj prajný, živý medziľudský kontakt s vzájomným vnímaním. Tento vie byť doslova zdrojom tepla a svetla, teda životodarných síl pre človeka. Podobne aj vzťah človeka k určitým ideálom, stanovovanie si cieľov, záujem o okolie a schopnosť vnímať jasne, pozorne a neskreslene vonkajší svet sú všetko veci, ktoré človeku prinášajú životné sily. Éterické telo spája dušu človeka s fyzickým telom. Keď nejaká oblasť tela dlhodobo nie je dostatočne zásobovaná životnými silami, spravidla ochorie. Choroba vždy súvisí aj s disharmóniami v duševnej oblasti a vždy prináša aj určitý impulz pre vývoj človeka.

 

,,Choroba vždy súvisí aj s disharmóniami v duševnej oblasti a vždy prináša aj určitý impulz pre vývoj človeka.”

 

 

Duša

Duša nie je len výplodom nášho nervového systému a hormónov – tie sú skôr jej fyzickým nositeľom. Podľa všetkých spirituálnych učení má svoju samostatnú existenciu, ktorá sa dá aj naučiť rozpoznávať. Existovala už pred narodením a bude ďalej existovať aj po smrti. Jogíni preto nazývajú dušu aj mikrokozmom v človeku. R.Steiner popisuje tri základné sily duše, ktorými sú myslenie, cítenie a vôľa, resp. chcenie a konanie. Dušu môžeme ďalej rozdeliť na vedomie a podvedomie. Konanie človeka môžu viesť vedome zvolené a myslené myšlienky, z nich rozvinuté city a priania. Vtedy môžeme hovoriť o slobodnom konaní. Alebo ho môžu viesť rôzne podvedomé naučené vzorce myslenia, pudové sily a vášne, ktoré sú skôr prejavom neslobody, určitého predurčenia človeka. Pri plnom vedomí človek nie je dobre schopný páchať zlo. Naopak podvedomé, pudové sily vedia byť veľmi ničivé – pre seba samého aj pre okolie.

Duša je vzťahová časť človeka. Určuje kvalitu a nastavenie jeho vzťahov s druhými ľuďmi, so spoločnosťou, s prírodou, s vlastným telom, s kozmom aj s oblasťou ducha – teda ideí a ideálov, alebo inak povedané duchovných síl. Duša veľmi potrebuje mať dobrý vzťah so všetkými týmito rovinami bytia. Heinz Grill píše, že: “Duša neustále vyhľadáva možnosti rozpínania, je rovnaká ako svetlo kozmu, ktoré aktívne vyžaruje smerom k Zemi aj do kozmického priestoru a pritom túži po citlivom dotyku.“[1] Rozpínaním duše môžeme chápať jednak jej vzťahovosť a záujem o okolie. Zároveň aj schopnosť učiť sa a poznávať niečo nové, prekonávať samého seba, rozširovať svoje možnosti a schopnosti. Napokon aj stanovovanie si a vytrvalé realizovanie spoločensky užitočných cieľov.

Úlohou dospelého človeka je pestovať ušľachtilé duševné vlastnosti a postupne sa zbavovať tých menej ušľachtilých – teda vychovávať samého seba. Na rozdiel od zvierat je človek toho schopný, pretože má aj individuálne ja, resp. ducha. Duša je  spojená aj s fenoménmi krásy a harmónie, ktoré veľmi potrebuje vnímať, aj tvoriť. Umenie je výborným prostriedkom starostlivosti o duševný život. Duša tiež potrebuje, aby človek rozvíjal jemnejšie cítenia, pochádzajúce z vnímania nejakej veci, človeka, myšlienky či javu a nechal sa menej ovládať hrubšími emóciami, prameniacimi z tela.

Naopak duši vyslovene škodí akákoľvek forma tlaku. Rovnako aj prílišné pripútanie k telesným potrebám, strachom a emóciám. Napokon najhoršie pre dušu je dnes veľmi rozšírené konzumné nastavenie vedomia človeka. Doslova pripútava dušu k telu a vrhá ju do mnohých bolestivých závislostí, ktoré škodia aj druhým. Tým, čo dokáže najlepšie prekonať konzumné nastavenie duše, nie je askéza a skromnosť, hoci aj tie sú pre dnešného človeka do istej miery užitočné. Najlepšie dušu zo zajatia konzumu vyslobodí záujem o druhých, chuť učiť sa, poznávať svet a najmä chuť tvoriť a prinášať niečo cenné svojmu okoliu – inak povedané dávajúca orientácia charakteru človeka.

Dušu popisujú spirituálne náuky aj ako individuálne bojisko univerzálnych síl dobra a zla, svetla a temnoty. Je to náš vnútorný priestor, ktorý nás spája s okolím. Podobne ako záhradu ju môžeme buď nechať bujnieť, alebo sa o ňu môžeme starostlivo a s citom starať. Dávať si dobrý pozor, aké myšlienky, city a túžby v nej pestujeme. Majú totiž vplyv nielen na nás samých, ale aj na naše užšie aj širšie okolie. Napríklad ochorieť môže človek vtedy, keď sám u seba zanedbal určité vývojové procesy. Môže to byť ale aj v dôsledku toho, že bol vystavený nejakému nepeknému, nemorálnemu konaniu druhého človeka, napríklad klamstvu, dostatočne ho nerozpoznal a teda nebol ani schopný naň primerane zareagovať.

[1] Heinz Grill: Duševná dimenzia jogy.

 

,, Najlepšie dušu zo zajatia konzumu vyslobodí záujem o druhých, chuť učiť sa, poznávať svet a najmä chuť tvoriť a prinášať niečo cenné svojmu okoliu “

 

Duch

Duch nazývaný tiež pojmom ja je najvyššou časťou ľudskej bytosti. Ňou sa človek odlišuje od zvierat. Vďaka nej je schopný naučiť sa viesť svoju dušu, a následne aj svoje éterické a fyzické telo. Súvisí so slobodou človeka, s jeho možnosťou vymaňovať sa vďaka vzťahu k vedome zvoleným ideám a ideálom z predurčenosti a stávať sa stále viac schopným sebaurčenia a sebavýchovy. Vďaka duchu je človek schopný tvoriť samého seba a tiež tvoriť svoje životné dielo.

Základnou potrebou ľudského ducha je môcť samostatne a slobodne rozhodovať o svojom osude a niesť plnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Táto potreba je dnes výrazne obmedzovaná rôznymi systémami štátu, médií aj mnohých náboženských skupín, napr. cirkví, ale aj rôznych pochybných duchovných učiteľov. Všetky tieto vonkajšie autority majú tendenciu diktovať ľuďom, čo majú robiť a manipuláciami im vstupovať do oblasti svedomia, ktorá musí ostať nedotknutá. Dospelý človek sám musí byť svojou najvyššou autoritou a konať podľa svojho vlastného najlepšieho vedomia a svedomia. V konečnom dôsledku je to vždy dospelý jednotlivec, ktorý robí svoje rozhodnutia (so zohľadnením okolia a podmienok) a kto je aj zodpovedný za svoje myslenie, cítenie aj konanie. Takéto plné prebratie zodpovednosti za svoj život je prvým krokom na ceste k duchovnému rozvoju dospelého človeka.

Duch súvisí aj s hodnotami pravdy a lásky. Úlohou ducha je poznávať tajomstvá človeka aj sveta a dozrievať k schopnosti lásky. Láskou tu nemyslím romantický cit pri zaľúbení, ale ako to definoval E. Fromm: schopnosť starať sa o rast a vývoj milovanej bytosti[2]. Súvisí vždy s rozvojom charakteru človeka a jeho dávajúcej orientácie. Heinz Grill hovorí tiež o tom, že sila ducha vždy rastie na tom, keď sa človek zaoberá niečím mimo seba samého. Zároveň aj konfrontáciou s prejavmi zla, resp. síl brániacich zdravému vývoju vo svete. Veľmi dôležitým aspektom ducha je vývoj, schopnosť premeny. Transformovať nejakú situáciu, stav či vlastnosť na najbližší vyšší, krajší vývojový stupeň je naliehavým prianím aj schopnosťou ľudského ducha.

Napokon sa duch intenzívne spája s pojmom zmyslu. Život každého človeka má určité poslanie, s ktorým ľudská duša prichádza na tento svet. Chce sa tu niečo naučiť, a najmä niečo vykonať, priniesť svojmu užšiemu aj širšiemu okoliu niečo hodnotné, zanechať po sebe krásne životné dielo hodné žitia. Čím bližšie tomuto poslaniu sme, tým viac vnímame svoj život ako duchaplný, naplnený. Čím viac sme sa mu vzdialili, tým viac pociťujeme prázdnotu a potrebu túto prázdnotu zapĺňať rôznymi nezdravými kompenzáciami. V. Frankl píše, že “človek sa stáva človekom práve tým, že samého seba presahuje vo vzťahu k niečomu mimo neho, nejakej úlohe, človeku, alebo aj nevyhnutnému utrpeniu, ktoré dôstojne znáša.[3]

Tieto štyri zložky človeka fungujú pekne vtedy, keď sú usporiadané zhora nadol, od jemnejších k hrubším. To znamená že ľudské ja vedie na základe vzťahu k nejakému ideálu dušu, tá vedie éterické telo a ono napokon telo fyzické. Inak povedané človek uplatňuje svoje fyzické aj duševné danosti v prospech nejakého prosociálneho, spirituálneho cieľa. Pokiaľ dospelého človeka vedú iné než vedome zvolené sily, pôsobí to škodlivo na neho samého, aj na jeho okolie, robí to jeho aj druhých neslobodnými.

[2] E. Fromm: Umenie milovať.

[3] V. Frankl: Vôľa k zmyslu

 

,, Je to vždy dospelý jednotlivec, ktorý robí svoje rozhodnutia a kto je aj zodpovedný za svoje myslenie, cítenie aj konanie. “

 

Slobodná spiritualita

 Do istej miery každý človek podvedome plní určitý zmysel a tiež má prirodzený vzťah k nejakým duchovným, teda univerzálnym hodnotám, pretože každý človek má ja. Na podvedomej úrovni však môže byť človek dnes ľahko podvedený rôznymi rafinovanými manipuláciami. Napríklad ľudia s pocitom zodpovednosti a súcitu k slabším sú dnes manipulovaní k tomu, aby udávali svojich blížnych a aby potláčali akékoľvek svoje prirodzené potreby, “aby sme zachránili tých najzraniteľnejších”. Pritom práve im atmosféra strachu, zbavenie ľudskej dôstojnosti a obmedzenie kontaktu s blízkymi škodí najviac.

Aktívne objavovať a vedome napĺňať zmysel života človeku napomáha slobodná, individuálna spiritualita. Táto neznamená prihlásiť sa k nejakej náboženskej skupine, začať niečomu pasívne veriť, ani zbierať rôzne tranzové či mystické zážitky. Znamená aktívne samostatné poznávanie bytosti človeka a duchovných síl, ich kvalít a prejavov vo svete. Z dlhodobého poznávania týchto síl vzniká určitý záväzný vzťah k hodnotám a ideálom, ktoré reprezentujú. Napríklad človek študujúci duchovnú bytosť, ktorú v antike označovali pojmom Venuša, ranní kresťania archanjel Anael a jogíni ju spájajú s 3. čakrou, si postupne vytvára záväzný vzťah ku kvalitám krásy, vzťahovosti, lásky k blížnemu aj k prírode. Tiež k ponechaniu osobnej slobody ľuďom vo svojom okolí a k chuti na zdravé výzvy. Týmto spôsobom sa stáva určitým “aktívnym spolupracovníkom” tejto duchovnej sily, vnáša jej kvality aktívne do všetkých oblastí života, či už práce, výživy, vzťahov a podobne. Na takéto štúdium potrebuje kvalitného spirituálneho učiteľa, ktorý dokáže naozaj pravdivo popísať a do istej miery aj reprezentovať či stelesniť tieto duchovné sily. Vzťah k takémuto učiteľovi potom nie je podriadený, správny duchovný učiteľ nehovorí svojim žiakom, čo majú a čo nemajú robiť. Vie im ale sprostredkovať vzťah k určitým bytostiam a kvalitám, ktoré oni môžu následne aktívne vnášať do života.

 

,,  Dlhodobá a demokratická premena spoločnosti sa neudeje zhora, ale zdola, lepšími ľuďmi. “

 

Premena spoločnosti na spirituálnom základe

 Dlhodobá a demokratická premena spoločnosti sa neudeje zhora, lepšími politikmi či zákonmi. Musí sa udiať zdola, jednoducho povedané lepšími ľuďmi. Toto tvorenie novej spoločnosti teda nie je politickou iniciatívou. Je to slobodná iniciatíva ľudí, ktorí chcú v rámci svojej práce a svojho života zohľadňovať všetky zložky bytosti človeka. Tiež pracovať na ich zušľachťovaní a na premene určitých konkrétnych oblastí spoločenského života ako napr. pedagogika, zdravotníctvo, architektúra, psychológia, výživa, pohyb, joga, vzťah k prírode, umenie a mnohé ďalšie. K tomu sú potrebné 2 kroky. Nájdenie oblasti, v ktorej chce človek pôsobiť a zvolenie, štúdium a postupná konkretizácia určitého duchovného ideálu, ktorý chce do tejto oblasti života vnášať. Tak môže vzniknúť niečo, čo R. Steiner nazval pojmom “Michaelská kultúra[4]“. Teda kultúra ľudí, ktorí pri plnom, bdelom vedomí pestujú vzťah k duchovným silám a prinášajú ich do vzťahu s praktickým, sociálnym resp. profesným životom jednotlivca aj spoločnosti. Keď by sa na Slovensku našlo len 60 ľudí, ktorí by sa rozhodli vydať na túto cestu, nepochybne by to malo zásadný vplyv aj na celkovú spoločenskú a politickú situáciu a život na Slovensku by sa mohol stať dôstojným, zohľadňujúcim všetky úrovne ľudskej bytosti a hodným žitia.

Spolu s mojimi študentmi a študentkami sme v procese prípravy školy celostného rozvoja človeka a spoločnosti, inšpirovaného spiritualitou.

[4] R. Steiner: Poslanie Michaelovo

 

 

Ďalšie články:

Ďalšie články: