Joga a hľadanie svojho stredu

Objavovanie a uskutočňovanie samého seba, nachádzanie svojho stredu je veľkou a tiež populárnou témou na poli jogy. “Kto som? Prečo existujem?” to sú vysoké filozoficko-spirituálne otázky, ktorým sa venujú svetové náboženstvá, duchovné a myšlienkové prúdy. Jedným z takýchto prúdov je aj joga, ktorá sa oddávna venuje otázkam identity a stredu človeka a jeho vzťahu k univerzu.

,,Kto som? Prečo existujem? A kde je môj stred?”

V tomto článku sa chcem odraziť od myšlienok jogového učiteľa Heinza Grilla. K tejto téme pristupuje z veľmi zaujímavej perspektívy, ktorá dnešnej jogovej scéne podľa môjho skúmania často chýba. Tieto myšlienky môžu preto na ľudí ukotvených v tradičnom učení jogy pôsobiť neobvykle až rušivo, o to viac majú ale potenciál obohatiť dnešnú jogovú scénu. To je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol napísať tento článok.

Stred človeka spája H. Grill v duchu jogových, ale aj starších kresťanských náuk s pojmami ako sú ľudské srdce, srdcové centrum (čakra) alebo aj ľudské Ja. Všetky jeho výpovede o ľudskom strede sú variáciou na tento základný motív: stred človeka nie je pevne a nemenne daný bod a nestačí ho raz objaviť a už nepustiť, ale neustále sa nanovo formuje v živej interakcii s okolím, s celkom. Hovorí, že práve v našom okolí, a nie v tichej komôrke srdca, môžeme totiž uskutočniť naše poslanie.

Ľudská identita a stred človeka je tradične spájaný s pojmami ako sú ľudské srdce, srdcová čakra alebo aj ľudksé Ja. V tomto duchu popisuje stred človek aj súčasný nemecký jogový učiteľ Heinz Grill.

Vyzerá to na prvý pohľad trochu nelogicky. Chceme rozvíjať a podporovať svoj stred, samého seba, a napriek tomu tento autor píše o venovaní sa okoliu, ľuďom, svetu. Ukážem teraz na viacerých príkladoch a úvahách, že autor sa nemýli, ale presne zachytil paradox identity človeka.

Seba zažívam vždy v kontakte s proťajškom

Proťajškom tu nemyslím nevyhnutne súpera či protivníka, ale akýkoľvek iný objekt, s ktorým sa dostanem do kontaktu. Skúste si napríklad uvedomiť svoju dlaň na ruke keď je voľne otvorená do vzduchu. Teraz zatlačte tou istou dlaňou pol minúty do steny a uvedomte si, nakoľko vnímate svoju dlaň teraz. Pri tlaku do steny je vnímanie dlane samozrejme intenzívnejšie, pretože má jasný a pevný proťajšok, s ktorým je v intenzívnom kontakte. Vzduch je len jemný proťajšok, preto vo vzduchu cítime svoju dlaň oveľa menej.

Pri tlaku do steny je vnímanie dlane intenzívnejšie, pretože má jasný a pevný proťajšok, s ktorým je v intenzívnom kontakte.

Rovnako je tomu aj s človekom ako takým. Svoje názory a myšlienky poznávam v dialógu s druhými. Svoje postoje a konanie objavujem v situáciách, keď sa okolo mňa niečo deje. Moje pocity sú tiež spravidla reakciou na nejaké vonkajšie dianie, najčastejšie vzťahové. A moje dlhodobé vlastnosti, ktoré už úzko súvisia s mojou identitou, spoznávam tak, že prirodzene porovnávam seba s ľuďmi okolo mňa. To, že som napríklad trpezlivý zistím o sebe tak, že si všimnem, že pri jednej činnosti dokážem pokojne zotrvať výrazne dlhšie než väčšina iných ľudí, ktorých poznám. Môže sa dokonca stať, že keby som žil medzi temperamentnými Talianmi, budem sa pokladať za chladného suchára a keby som s úplne rovnakou povahou žil medzi rezervovanými severanmi, budem sa mať za žoviálneho zabávača. Veľa osobných vlastností ma dokonca taký charakter, že sa prejavia len vo vzťahu k druhým, nie hĺbaním o samote.

Vôbec tým nechcem povedať, že by sa človek mal neustále porovnávať a súťažiť. Tvrdím jednoducho že poznávanie, zažitie aj uplatnenie seba sa deje vždy vo vzťahu k niekomu alebo niečomu. Tak je to aj s našimi rolami v živote. Ja som napríklad učiteľ jogy, psychológ, partner, študent, priateľ, syn, turista. Nebol by som ničím z toho, keby som nemal žiakov, klientov, partnerku, učiteľa, priateľov, rodičov a keby neexistovali hory a príroda. Každá rola človeka je vlastne jeho vzťahom k niečomu.

Táto relatívne samozrejmá myšlienka býva najčastejšie spochybňovaná práve na poli jogy. V joge je dnes populárne núkať človeku pohrúženie sa do seba, do svojho vnútra spájané s pocitom rýchlej jednoty s celým vesmírom. Ak zažívam jednotu, proťajšok mizne, čo býva ešte podporené inštrukciou zavrite oči, ponorte sa do svojho vnútra a nedajte sa rušiť svojim okolím. V bežnom živote sme často preťažení podnetmi zvonku a tak je také ponorenie lákavé. Argumentuje sa často tým, že predsa oddávna sa v joge človek zahlbuje do seba a hľadá svoje Ja vo vnútri a že to je práve to spirituálne na joge. Zabúda sa pritom na veľmi podstatný rozdiel medzi tým, keď sa do svojej duše a jej cítení ponoril Ind pred dvetisíc rokmi po dlhoročnom štúdiu a príprave pod vedením skúseného učiteľa – guru – s cieľom zjednotenia svojej bytosti s kozmom a tým, keď sa do vnútra svojich pocitov ponorí dnešný preťažený Európan bez väčšej prípravy a štúdia s cieľom vypnúť hlavu a zabudnúť aspoň na chvíľu na všetky svoje problémy. Zatiaľčo niekdajší jogín mohol skutočne po dlhom úsilí objaviť v duši ušľachtilé cítenia spirituálneho pôvodu, dnešný človek tam môže objaviť depresívne nálady, rôzne strachy vychádzajúce z tela alebo v lepšom prípade trochu detské pocity splynutia s celkom, ktoré ale z dlhodobého hľadiska neposilňujú Ja človeka, skôr naopak.

Pred pár tisíc rokmi mohol jogín po dlhom úsilí objaviť v duši ušlachtilé cítenia spirituálneho pôvodu a tým zažiť jednotu s kozmom.

Stred neexistuje bez celku

Toto na pohľad trochu banálne tvrdenie zohráva pri úsilí o nachádzanie seba samého a svojho stredu rozhodujúci význam. Najprv sa pozrime, či je naozaj správne. Predstavme si, že chceme nájsť stred nejakého plošného útvaru, napríklad štvorca. Ako to spravíme? Napríklad môžeme spojiť 2 a 2 protiľahlé vrcholy štvorca, čím nám vzniknú 2 uhlopriečky. Ich priesečník je stredom tohto útvaru. Stred sme teda našli tak, že sme začali od celku, resp. periférie nášho útvaru a odtiaľ sme sa dopracovali až k bodu jeho stredu. Keby ale neexistoval celý štvorec, neexistoval by ani jeho stred. Bod by tu síce mohol ostať, ale nebol by už stredom ničoho, len osamoteným bodom. Podobne je to aj s hľadaním stredu zložitejších systémov. Či už hľadáme stred (a aj identitu) Európy, alebo stred slnečnej sústavy, potrebujeme poznať celok a jeho vlastnosti a až na základe toho dokážeme dobre nájsť aj stred.

Ak by neexistoval celok, jeho stred by už nebol stredom, ale len osamoteným bodom.

Môžeme si to ukázať aj v sociálnom kontexte. Predstavte si, že sa máte stať riaditeľom, teda v istom zmysle funkčným stredom nejakej organizácie. Čo spravíte, aby ste tento post dokázali dobre zastávať? Začnete organizáciu poznávať, čomu sa venuje, akí sú v nej zamestnanci, aké majú schopnosti, aké sú medzi nimi vzťahy. Okrem toho potrebujete spoznať aj jej okolie, teda jej klientov, partnerov, konkurenciu, legislatívny rámec, atď. Na všetky tieto premenlivé okolnosti potom neustále nejako reagujete. Organizujete vzdelávania pre zamestnancov, niekoho prijmete, iného prepustíte, vytvárate tímy a organizačnú štruktúru a podobne. V najširšom meradle potrebujete zohľadniť aj premeny spoločnosti a vedieť na ne reagovať. Ako funkčný stred organizácie musíte byť vo veľmi živom kontakte s celkom organizácie a tiež s jej užším aj širším okolím. Takto najlepšie neustále nachádzate a formujete aj svoju pozíciu stredu. Ak by neexistovala organizácia, nebol by ani jej riaditeľ. A ak by riaditeľ nepoznal a nebol v kontakte s organizáciou a jej okolím, nebol by dobrým, funkčným riaditeľom, nevedel by správne nájsť a zastávať svoje miesto.

Preto keď chceme lepšie nájsť seba a poznať seba a svoj stred, potrebujeme poznávať svoje okolie, pozorovať reálny stav spoločnosti a študovať sociálne aj spirituálne úlohy ľudstva, ktoré stoja pred nami.

Stred živého organizmu sa neustále mení v interakcii s okolím

Na príklade riaditeľa vidno aj ďalšiu podstatnú vlastnosť stredu. Tou je fakt, že stred živého systému či organizmu sa neustále premieňa. Reaguje totiž na svoje premenlivé okolie. Podobne ako túto zákonitosť môžeme sledovať na organizácii a jeho šéfovi, môžeme ju sledovať aj na živom organizme, akým je ľudské telo. Stredom nášho tela vo funkčnom zmysle je srdce, ktoré prijíma krvou živiny aj odpadové látky, kyslík aj oxid uhličitý z celého tela a opäť ich distribuuje do tela a jeho periférnych častí. Naše srdce tiež živo reaguje na to, čo sa deje v častiach tela, a aj v našom okolí. Ak zbadáme medveďa, alebo sa dopočujeme zlú správu, výrazne sa nám zvýši tep. Podobne aj pri fyzickej námahe. V stave telesného odpočinku aj pokoja mysle sa pulz zasa znižuje.

Stredom nášho tela vo funkčnom zmysle je srdce, ktoré prijíma krvou živiny aj odpadové látky, kyslík aj oxid uhličitý z celého tela a opäť ich distribuuje do tela a jeho periférnych častí.

Pre záverečné zhrnutie nám z toho vychádzajú tieto štyri podstatné tvrdenia o strede:

  • Pre zažitie samého seba a svojho stredu potrebujem kontakt s proťajškom.
  • Stred potrebuje celok, aby mohol byť stredom.
  • Funkčný stred živého organizmu potrebuje poznávať celok aj jeho okolie a byť s ním neustále v živej interakcii, usporiadavať a pretvárať seba aj celok.
  • Ak chceme v akejkoľvek situácii nájsť svoj stred, budeme k tomu výrazne potrebovať jasné vnímanie toho, čo sa deje vonku, v okolí.

 

Pokoj alebo uzavretie sa do seba?

Na záver treba ešte spomenúť túto dôležitú otázku, ktorá súvisí s uvedomovaním si seba samého, svojho stredu, svojho Ja. Túto otázku pokladám za mimoriadne dôležitú v kontexte dnešnej doby, v ktorej každý z nás žijeme. V jogových kruhoch je dnes veľmi obľúbená predstava, že človek ktorý našiel svoj stred je vysoko nad vecou, nič ho nerozhádže a na všetko reaguje s hlbokým pokojom. Najčastejšie dnešné zobrazenie jogína je postava v lotosovom sede, ktorá má akoby slastne privreté oči, je plná vnútorného mieru a blaženosti a nič z okolia ju nedokáže z tohto stavu vyrušiť či vytrhnúť. Počul som od kolegov dokonca o prípade, kedy vznikol požiar a jogín meditujúci v susedstve sa týmto dianím nedal vyrušiť a naďalej pokojne meditoval.

Natíska sa tu otázka, kde má tento pokoj a nadhľad svoje zdravé hranice. Alebo odborne povedané, aký je rozdiel medzi osvietením a duševne nezdravým stavom? Vnútorný pokoj, zdravý nadhľad a sebaovládanie samozrejme patria k jedným zo základných cieľov jogy. Takisto aj šírenie pokoja namiesto nervozity a podráždenosti do svojho okolia. A že práve tieto duševné kvality našej dobe výrazne chýbajú asi netreba príliš zdôrazňovať. Lenže je obrovský rozdiel, či si človek zachová určitý pokoj a nadhľad napriek tomu, že vníma ťažkosť situácie, alebo sa naučí svoj pokoj a nadhľad získať tým, že sa od vonkajšieho diania jednoducho “odstrihne” ako spomínaný meditujúci jogín.

Najčastejšie dnešné zobrazenie jogína je postava v lotosovom sede, ktorá má akoby slastne privreté oči, je plná vnútorného mieru a blaženosti a nič z okolia ju nedokáže z tohto stavu vyrušiť či vytrhnúť.

Takéto ponáranie sa do svojho vnútra či svojho sveta bez kontaktu s okolím môžeme dnes sledovať hádam vo všetkých oblastiach života. V MHD či vlakoch vidíme dnes množstvo nezdravo pôsobiacich ľudí so slúchatkami, telefónmi a laptopmi, ktorí vôbec nevedia, kto stojí či sedí vedľa nich. Často vám aj stúpia na nohu, ani nie preto, že by boli agresívni, ale vás jednoducho nevnímajú. Mnohí rodičia sú zúfalí z toho, že s ich dospievajúcim dieťaťom sa vôbec nedá rozprávať, pretože všetok svoj čas trávi zavreté v izbe za počítačom. V lepšom prípade na sociálnych sieťach, v horšom pri počítačových hrách, ktoré vytvárajú úplne iluzórnu realitu, odtrhnutú od skutočného, vonkajšieho sveta. Ešte intenzívnejší vnútorný svet odtrhnutý od reality ponúkajú človeku rôzne drogy.

Na týchto príkladoch vidíme jasne, že stav uzavretosti, ponorenia do svojho vnútra je duševne nezdravý. Často býva takéto uzavretie sa reakciou na preťaženie v práci či škole, alebo dokonca zraňujúce podnety, ktoré prichádzajú zvonku. Potrebuje ale každopádne korekciu, inak sa človek pomaly ale isto odstriháva od svojho okolia. A tým trpí ako okolie, tak aj dotyčný človek sám. Paradoxne tým stráca nielen spojenie s okolím, ale aj pocit svojho stredu, ktoré idú vždy ruka v ruke.

Keď nám je ale podobný stav ponorenia sa do seba a uzavretia sa pred okolím ponúkaný na joge ako meditácia, zrazu sme náchylní vnímať to ako niečo vysoko spirituálne a veľmi cenné. Nedajme sa ale pomýliť. Stav odstrihnutia sa od vonkajšej reality, akokoľvek príjemný a lákavý môže byť najmä vtedy, keď je táto realita ťažká a bolestná, duševne nezdravý. Duša každého človeka totiž potrebuje pre svoj zdravý vývin kontakt a vzťahy s okolitým svetom. Uzavretie sa do seba nikdy nie je prejavom spirituálneho pokroku či nájdenia svojho stredu. V absolútnej forme sa našťastie väčšinou nevyskytuje, ale rôzne malé kroky smerujúce týmto smerom sa dnes dajú nájsť v alarmujúco veľkom počte jogových smerov a štýlov.

Je to problém nielen z hľadiska osobného duševného zdravia, ale aj z hľadiska zdravia spoločnosti. Ak sa totiž uzavriem do seba a poviem napríklad, že mňa politika či dianie v spoločnosti nezaujíma, umožňujem tým ľahšie prebrať kontrolu nad dianím v spoločnosti rôznym pochybným silám, ako sme toho svedkami dnes po celom svete. Tragický na tom je fakt, že toto uzatváranie sa do seba a tiež dnes veľmi populárne tvrdenie, že objektívna pravda neexistuje (alebo inými slovami každý má svoju pravdu), boli na jogovo-spirituálnej scéne vlastne skôr, než prenikli do iných oblastí spoločnosti. Myšlienkovo-spirituálny pohľad na človeka vždy predznamenáva aj vývoj spoločnosti v jej ostatných oblastiach. Toto poznanie je zároveň aj veľkou šancou, priniesť do našej spoločnosti opäť hodnoty vnímavosti k druhým, vzťahovosti, súcitu, dialógu, tolerancie a prebratia zodpovednosti za svoje činy. Ak sa nám to podarí na úrovni jogy či spirituality, nepochybne to priaznivo ovplyvní aj ostatné oblasti spoločnosti, vrátane politiky.

Autor: Matej Štepita – učiteľ jogy a psychológ

Ďalšie články: